kayleigh

Minulosť sa na mňa díva, objíma ma svojimi silnými ramenami, cerí zuby na moju ubolenú dušu. Moja vlastná aj tá jeho. Existuje správne miesto, správny čas, správny človek? Kde sú správne okolnosti, ktoré by jemnou pavučinkou spojili aspoň dve z nich? Všetci vieme, aké je bolestivé stretnúť správneho človeka v nesprávnom čase, nesprávneho vo chvílach šťastia, ktoré sa jeho pričinením zmenia na frašku. Náš svet existuje v našej hlave a kľúčom k šťastiu je naše myslenie. Stačí, ak ním otočíme a sami seba presvedčíme, že milujeme a sme milovaní. Na skutočnosti v eufórii šťastia nezáleží a sebaklam nám pomôže prežiť. Ale ako sa dá v pretvárke spoznať pravá láska? A existuje vôbec? Každý sebaklam, ktorým sa snažíme prežiť, necítiť bolestivú realitu nám zabíja šancu nájsť skutočné city. A tak sa pýtam, či sú city naozaj o bezpečnosti, nekomplikovanosti a o prežití? Už ako to píšem, kričí vo mne obrovské NIE!!! Lebo, kto túži po láske bezpečnej, nikdy nestretne lásku osudovú. V citoch záruky neexistujú, nedajú sa po ochutnaní vrátiť. Musia iba prebolieť a hoci čas bolesť z vykrvácaného srdca otupí, malé črepy rozbitého skla sa nám zarývajú do hĺbky a z času na čas pichajú.

Po ochutnaní svojho vlastného dna, po nekonečnom tápaní v čiernočiernej tme,  po vyschnnutí vyplakaných Niagarských vodopádov som sa bezducho túlala. Prázdnym pohľadom som narážala do rovnako prázdnych ľudí. Keby som povedala bez srdca, klamala by som. Mala som srdce. A práve to bolo na tom najhoršie. Srdce plné lásky, ktorú už nikto viac nechcel. Dusili ma moje vlastné city a ja som po prvýkrát v živote spoznala, že láska je naozaj prechádzka ružovou záhradou. Bosými nohami prechádzate po lupeňoch, občas našľapnete na ostrý tŕň a začnete krvácať. Nevzdávate sa však a opojení omamnou klamlivou vôňou kráčate ďalej. Nevšímate si, že krvácate stále viac, ostne sú čoraz dlhšie, zarývajú sa čoraz hlbšie. Klamaní sami sebou, svojou predstavou o ružovej záhrade idete ďalej ruka v ruke s bolesťou. No láska vždy kráčala ruka v ruke s bolesťou a niektoré veci nezmení nijaká technológia. Kráčate, až kým neprecitnete na mieste, kde už o hebkých lupeňoch a nežných pohľadoch nemôže byť ani reč. Obklopujú vás nebezpečne vyzerajúce ostne a vy sa točíte dokola, či aspoň niekde v diaľke nezazriete kúsok jemnej farby lupeňa. Načahujete ruku za nádejou, ktorú už dávno nikto okrem vás nevidí a točíte sa až dovtedy, kým nespadnete a neutopíte sa v slzách nešťastného konca.
Tam, na samom dne kalicha beznádeje sa vám aj pomocné ruky javia akoby s pazúrami, škriabu a rany bolia. Otupení z toľkej bolesti necítite, nevidíte, nevnímate. Je jedno, či plačete, alebo slzy zabíjate v sebe. Čas nie je vtedy priateľ ani nepriateľ. Žijete a vôbec neviete, prečo. Vlastné myšlienky sú vašim najväčším nepriateľom. Napriek tomu viete, že láska existuje. Láska vašich blížnych. Svetlo, ktoré nikdy nevyhasne. Oheň, ktorý zachraňuje v najväčšej temnote. Hoci vy, uväznený v okovách bolesti, ubližujete nevinným okolo seba. Bolesť plodí bolesť, násilie plodí násilie.

Po takom páde som mala pocit, že sa už nikdy nepostavím na nohy, modriny nikdy nezmiznú. Oči sa budú navždy zapĺňať  slzami zo spomienok rozbolenej duše. Ale zlomené srdce sa časom zacelilo, hoci na ňom zostala tá najhlbšia jazva. Jazva ako spomienka na bezbrehú lásku, ktorá bez rozumu prišla a roztrieštila sa nečakane ako sa nekonečný oceán triešti na skalách. Hladina sa po búrke upokojila a ostalo ticho. Ticho a prázdnota. Čiernočierna tma v mojej duši sa zmenila na sivú hustú hmlu.